Druhá kapitola – Po Trenčianskej bitke začína porážkou povstaleckých vojsk pri Trenčíne (3. augusta 1708), kedy víťazná cisárska armáda zajala i Juraja Jánošíka. Ten vstúpil do povstaleckého vojska na vyzvanie rákócziovského plukovníka Viliama Vinklera v r. 1707⁸, pričom sa neskôr stal cisárskym vojakom. Autor analyzuje bezohľadné vydieranie poddaných, proti ktorému sa zdvihla vlna odporu. Povstanie tak nadobudlo ľudový charakter. Nachádzajú sa tu aj informácie o plukovníkovi Adamovi Javorkovi či Martinovi Maselníkovi⁹, ktorí vyvíjali rozsiahlu činnosť na severozápadnom Slovensku v období prípravy plánovaného vpádu Rákócziho z poľského exilu v r. 1712. V závere kapitoly sa dozvedáme, že ani drastické opatrenia cisárovi oddanej vrchnosti, zatýkanie a kruté tresty poddaných, nestačili na to, aby utlmili odbojné nálady ľudu a prejavy jeho sympatií voči povstalcom v Uhorsku. Autor analyzuje i osud nespokojencov, ktorí po tom, ako sa opovážili vzoprieť vrchnosti alebo viesť „buričské reči“, boli väznení či popravení. „Po Heisterovom víťazstve pri Trenčíne ostali len dlhé rady zabitých, zmrzačených a namiesto splnených sľubov vodcov iba umárajúce bremeno hospodárskych a sociálnych tiarch.“¹⁰ Úvod tretej kapitoly – Na Bytčianskom zámku začína autor charakteristikou Kataríny Esterházyovej, ktorá v čase umiestnenia povstaleckej posádky na Bytčianskom zámku bola jeho majiteľkou, pričom spomína aj bytčianskeho správcu Krištofa Ugronoviča - úhlavného nepriateľa povstalcov. Autor podrobne osvetľuje Jánošíkovo zoznámenie sa s vodcom zbojníkov Tomášom Uhorčíkom, ktorému na jeseň 1710 pomohol pri úteku z väzenia v Bytčianskom zámku. Štvrtá kapitola – Malohontianska epizóda hovorí o priateľskom vzťahu Jánošíka a Uhorčíka, ktorý sa nezmenil ani po usadení Uhorčíka v Klenovci, kde žil od r. 1711 pod menom Martin Mravec. Autor pokračuje slovami: „Jánošík chudobným ochotne poskytoval, daroval i požičiaval menšie sumy peňazí, alebo odevné súčiastky...“¹¹, čím naznačuje jeho štedrosť a veľkorysosť voči ľuďom v Malohontskej stolici. Liptovské stoličné úrady ich však vypátrali a zajali. V piatej kapitole – Súd nad Jánošíkom poskytuje autor informácie o súdnom procese proti Jurajovi Jánošíkovi, ktorý sa začal pred sedriou v Liptovskom Mikuláši v marci 1713. Autor uvádza skutočnosť, že Jánošík po ťažkom a krutom výsluchu zamlčal podstatnú časť svojich druhov a označil len tých, ktorí už zväčša nežili. Vo svojej výpovedi označil priateľa Uhorčíka za mŕtveho (Uhorčíka zajali pod menom Martin Mravec). Kočiš dáva do pozornosti najmä záznamy v domanižskej matrike, ktoré dosvedčujú, že Jánošík nemal nič spoločné so zabitím plebána z Domaniže vo Fačkovskej doline pri Rajci. Novými údajmi tiež dokladá, že obvinenia vznesené proti Jánošíkovi na súdnom procese boli nedoložené a činy jemu pripisované nespáchal. ¹² Autor v závere hovorí o rozsudku smrti pre Jánošíka, ktorý sa skončil najbolestnejšou popravou - napichnutím na hák 17. marca 1713. V týchto nepokojných časoch represálie proti odporcom feudálneho utláčania boli veľmi kruté, ale ani tie nevedeli udusiť túžbu poddaných po spravodlivejšom spoločenskom poriadku a po slobode, ktorej sa stal Jánošík legendárnym symbolom.¹³ Jánošíkov ľudský profil dokresľuje v šiestej kapitole doteraz neznáme – Uhorčíkovo svedectvo,¹⁴ na základe ktorého sa dozvedáme o mnohých skutočnostiach, napr. o stykoch s rákócziovskými povstalcami, o zhromažďovaní zbraní v Terchovej a súkna v Čičmanoch, ktoré Jánošík vo svojej výpovedi zamlčal. Autor konštatuje, že ani dobrovoľná Uhorčíkova výpoveď nepomohla zmierniť rozsudok liptovskej sedrie a v apríli 1713 bol odsúdený na „lámanie v kolese od hrdla“. Siedma kapitola – Nepokojné časy hovorí o bezohľadnom zbedačovaní ľudí skorumpovaným stoličným a panským personálom, o prenasledovaní spoločníkov Jánošíka a Uhorčíka. Autor hovorí, že i napriek nepravdivým obvineniam boli súdení (v máji 1713 v Tepličke nad Váhom Martin Hatala a Ján Mikulčík, o mesiac neskôr v Žiline Mikuláš Duco a v decembri toho istého roku opäť v Tepličke nad Váhom mladší Jurajov brat Ján) a popravení. Časť uhorskej šľachty po Satmárskom mieri sa takýmto spôsobom snažila potlačiť akékoľvek prejavy odporu, a preto v napätej politickej situácii útočila na všetko, čo mohlo mať vzťahy k bývalým či potenciálnym povstalcom.¹⁵ Ďalej sa hovorí o nespokojnosti pospolitého ľudu, ktorú vyvolával feudálny útlak, vydržiavanie vojsk, vysoké dane či nepriaznivé poveternostné podmienky, spôsobujúce neúrodu. V závere autor dáva do pozornosti, že i napriek všetkému zápas ľudu za dôstojnejší a spravodlivejší život neprestával. V poslednej ôsmej kapitole – Po rokoch autor podáva popis situácie v Uhorsku po porážke Rákócziho povstania, pripomínajúc však, že jeho motívy ochrany poddaných svojimi nariadeniami mali hospodárske a nacionálne pozadie. Približuje osobnosť Františka Rákócziho II., ktorý bol v náboženskej sfére zástancom slobody vierovyznania, ale za vlastné presvedčenie neváhal obetovať rodinný život i značné majetky. Záverom autor vyjadruje presvedčenie o potrebe hrdinu pre každý utláčaný národ, ktorý by s ním zdieľal strastiplný osud. Slovenský národ si ho našiel v Jurajovi Jánošíkovi. Autor v publikácii využíva doteraz nepublikované archívne dokumenty, ktoré mu umožnili prispieť k novému poznaniu Jánošíkovej postavy, ako i bližšie objasniť udalosti, odohrávajúce sa na Slovensku koncom 17. a začiatkom 18. storočia na pozadí vtedajšej spoločensko-historickej situácie v Uhorsku.¹⁶ Analyzujúc dobu s jej pohnutými historickými i sociálnymi udalosťami dochádza k záveru, že Jánošík zďaleka nebol obyčajným zbojníkom,¹⁷ ale človekom, ktorý si právom zaslúži miesto vyhradené ľudovou tradíciou.¹⁸ „Jozefovi Kočišovi sa podarilo spojiť vedecky náročný prístup k materiálu so živou a zaujímavou literárnou interpretáciou.“¹⁹ Publikácia je písaná pútavým, populárno-náučným štýlom. Za jadrom práce nasleduje poznámkový aparát, zoznam literatúry a resumé v ruskom, nemeckom, francúzskom a maďarskom jazyku (s. 121 - 141). Text je doplnený ilustračným materiálom. Nachádzajú sa tu početné reprodukcie portrétov dobových hodnostárov, napr. Berčéni, Jozef I., Levočská biela pani, Leopold I., Karol III., taktiež kaštieľov a hradov, napr. Bytča, Strečno, Dubnica, Trenčín, spolu s ukážkami archívnych dokumentov. „Množstvo reprodukcií rôznych dokumentov je pre bežného čitateľa neužitočné a nečitateľné a získaný priestor by mohol byť nahradený viacerými portrétmi Jánošíka, nakoľko sa s jeho obrazom stretneme len na obale samotnej knihy.“²⁰ Uvedená námietka však neznižuje hodnotu tejto práce. Dielo dokazuje, že i ťažko prístupné archívne dokumenty autor publikuje spôsobom zrozumiteľným pre široký okruh čitateľov, s často i nedostatočným historickým vzdelaním a vedomím.²¹ Publikácia zaplňuje biele miesta v poznaní jánošíkovských reálií,²² a potvrdzuje názor, že slovenská literatúra faktu v Jozefovi Kočišovi našla jedného z autorov, ktorí dvíhaním latky faktografickej úrovne formujú jej súčasnú podobu.²³

(prevzaté z diplomovej práce Aleny Halamovej Život a dielo Jozefa Kočiša)

^Poznámky: