Publikácie‎ > ‎

Neznámy Jánošík

Pokúsili sme sa urobiť rozbor jedného z najvýznamnejších diel Jozefa Kočiša - „Neznámy Jánošík“, ktoré vyšlo v Martine r. 1986. Publikáciou autor načrel do tezauru retrospektívnych údajov, s ktorými sa oboznámil prostredníctvom dokumentov uložených vo fondoch ním riadeného Štátneho oblastného archívu v Bytči.1

Jánošík – hrdina, ktorý sa stal legendou, reprezentujúcou niekoľko storočí symbol boja proti násiliu a nespravodlivosti. Jeho meno je vlastníctvom ľudovej kultúry a hoci sa o Juraja Jánošíka zaujímali mnohí spisovatelia, básnici, maliari či filmoví režiséri, v skutočnosti zostával pomerne neznámy.2 Z jeho imaginárnej postavy, vytvorenej národným umelcom Martinom Benkom, ktorá sa mohutne vyníma nad chalúpkami, učupenými vo vrchoch, vyžaruje sila a istota.3

Jozef Kočiš sa snažil získať ďalšie poznatky o skutočnom Jánošíkovi, synovi Martina Jánošíka – poddaného z Terchovej a jeho manželky Anny Cesnekovej,4 taktiež o čase, v ktorom žil, i o pohnútkach jeho konania z novoobjavených písomných prameňov. Tie jednoznačne dokazujú, že ľudová múdrosť a tradícia vyrastala z pravdivých základov. Na základe pôvveň načrtáva portrét a osudy hrdinu v širších historických súvislostiach, najmä v jeho spojení s protihabsburským povstaním Františka Rákócziho II.6

Kniha je rozdelená na 8 kapitol. V prvej kapitole nazvanej Sklamané nádeje autor fundovaným spôsobom vykreslil ciele, priebeh a porážku Rákócziho povstania. Nádeje revolucionizujúcich ľudových vrstiev v lepšie a ľudskejšie podmienky života sa usiloval František Rákóczi II. „použiť ako nástroj v mocenskom zápase proti habsburskému dvoru.“ 7 Ten sa najmä v 17. storočí usiloval vládnuť v Uhorsku prostredníctvom strachu a teroru. Autor ďalej hovorí o chybách vo vojenskej a hospodárskej sfére, ktoré spôsobili postupný úpadok povstania. V závere konštatuje, že nádeje, ktoré ľud do povstania vkladal, sa začali postupne rozplývať a prichádzajúci rok 1708 priniesol povstalcom ťažké skúšky a nové sklamania.

Druhá kapitola – Po Trenčianskej bitke začína porážkou povstaleckých vojsk pri Trenčíne (3. augusta 1708), kedy víťazná cisárska armáda zajala i Juraja Jánošíka. Ten vstúpil do povstaleckého vojska na vyzvanie rákócziovského plukovníka Viliama Vinklera v r. 17078, pričom sa neskôr stal cisárskym vojakom. Autor analyzuje bezohľadné vydieranie poddaných, proti ktorému sa zdvihla vlna odporu. Povstanie tak nadobudlo ľudový charakter. Nachádzajú sa tu aj informácie o plukovníkovi Adamovi Javorkovi či Martinovi Maselníkovi9, ktorí vyvíjali rozsiahlu činnosť na severozápadnom Slovensku v období prípravy plánovaného vpádu Rákócziho z poľského exilu v r. 1712. V závere kapitoly sa dozvedáme, že ani drastické opatrenia cisárovi oddanej vrchnosti, zatýkanie a kruté tresty poddaných, nestačili na to, aby utlmili odbojné nálady ľudu a prejavy jeho sympatií voči povstalcom v Uhorsku. Autor analyzuje i osud nespokojencov, ktorí po tom, ako sa opovážili vzoprieť vrchnosti alebo viesť „buričské reči“, boli väznení či popravení. „Po Heisterovom víťazstve pri Trenčíne ostali len dlhé rady zabitých, zmrzačených a namiesto splnených sľubov vodcov iba umárajúce bremeno hospodárskych a sociálnych tiarch.“10 Úvod tretej kapitoly – Na Bytčianskom zámku začína autor charakteristikou Kataríny Esterházyovej, ktorá v čase umiestnenia povstaleckej posádky na Bytčianskom zámku bola jeho majiteľkou, pričom spomína aj bytčianskeho správcu Krištofa Ugronoviča - úhlavného nepriateľa povstalcov. Autor podrobne osvetľuje Jánošíkovo zoznámenie sa s vodcom zbojníkov Tomášom Uhorčíkom, ktorému na jeseň 1710 pomohol pri úteku z väzenia v Bytčianskom zámku. Štvrtá kapitola – Malohontianska epizóda hovorí o priateľskom vzťahu Jánošíka a Uhorčíka, ktorý sa nezmenil ani po usadení Uhorčíka v Klenovci, kde žil od r. 1711 pod menom Martin Mravec. Autor pokračuje slovami: „Jánošík chudobným ochotne poskytoval, daroval i požičiaval menšie sumy peňazí, alebo odevné súčiastky...“11, čím naznačuje jeho štedrosť a veľkorysosť voči ľuďom v Malohontskej stolici. Liptovské stoličné úrady ich však vypátrali a zajali. V piatej kapitole – Súd nad Jánošíkom poskytuje autor informácie o súdnom procese proti Jurajovi Jánošíkovi, ktorý sa začal pred sedriou v Liptovskom Mikuláši v marci 1713. Autor uvádza skutočnosť, že Jánošík po ťažkom a krutom výsluchu zamlčal podstatnú časť svojich druhov a označil len tých, ktorí už zväčša nežili. Vo svojej výpovedi označil priateľa Uhorčíka za mŕtveho (Uhorčíka zajali pod menom Martin Mravec). Kočiš dáva do pozornosti najmä záznamy v domanižskej matrike, ktoré dosvedčujú, že Jánošík nemal nič spoločné so zabitím plebána z Domaniže vo Fačkovskej doline pri Rajci. Novými údajmi tiež dokladá, že obvinenia vznesené proti Jánošíkovi na súdnom procese boli nedoložené a činy jemu pripisované nespáchal. 12 Autor v závere hovorí o rozsudku smrti pre Jánošíka, ktorý sa skončil najbolestnejšou popravou - napichnutím na hák 17. marca 1713. V týchto nepokojných časoch represálie proti odporcom feudálneho utláčania boli veľmi kruté, ale ani tie nevedeli udusiť túžbu poddaných po spravodlivejšom spoločenskom poriadku a po slobode, ktorej sa stal Jánošík legendárnym symbolom.13 Jánošíkov ľudský profil dokresľuje v šiestej kapitole doteraz neznáme – Uhorčíkovo svedectvo,14 na základe ktorého sa dozvedáme o mnohých skutočnostiach, napr. o stykoch s rákócziovskými povstalcami, o zhromažďovaní zbraní v Terchovej a súkna v Čičmanoch, ktoré Jánošík vo svojej výpovedi zamlčal. Autor konštatuje, že ani dobrovoľná Uhorčíkova výpoveď nepomohla zmierniť rozsudok liptovskej sedrie a v apríli 1713 bol odsúdený na „lámanie v kolese od hrdla“. Siedma kapitola – Nepokojné časy hovorí o bezohľadnom zbedačovaní ľudí skorumpovaným stoličným a panským personálom, o prenasledovaní spoločníkov Jánošíka a Uhorčíka. Autor hovorí, že i napriek nepravdivým obvineniam boli súdení (v máji 1713 v Tepličke nad Váhom Martin Hatala a Ján Mikulčík, o mesiac neskôr v Žiline Mikuláš Duco a v decembri toho istého roku opäť v Tepličke nad Váhom mladší Jurajov brat Ján) a popravení. Časť uhorskej šľachty po Satmárskom mieri sa takýmto spôsobom snažila potlačiť akékoľvek prejavy odporu, a preto v napätej politickej situácii útočila na všetko, čo mohlo mať vzťahy k bývalým či potenciálnym povstalcom.15 Ďalej sa hovorí o nespokojnosti pospolitého ľudu, ktorú vyvolával feudálny útlak, vydržiavanie vojsk, vysoké dane či nepriaznivé poveternostné podmienky, spôsobujúce neúrodu. V závere autor dáva do pozornosti, že i napriek všetkému zápas ľudu za dôstojnejší a spravodlivejší život neprestával. V poslednej ôsmej kapitole – Po rokoch autor podáva popis situácie v Uhorsku po porážke Rákócziho povstania, pripomínajúc však, že jeho motívy ochrany poddaných svojimi nariadeniami mali hospodárske a nacionálne pozadie. Približuje osobnosť Františka Rákócziho II., ktorý bol v náboženskej sfére zástancom slobody vierovyznania, ale za vlastné presvedčenie neváhal obetovať rodinný život i značné majetky. Záverom autor vyjadruje presvedčenie o potrebe hrdinu pre každý utláčaný národ, ktorý by s ním zdieľal strastiplný osud. Slovenský národ si ho našiel v Jurajovi Jánošíkovi. Autor v publikácii využíva doteraz nepublikované archívne dokumenty, ktoré mu umožnili prispieť k novému poznaniu Jánošíkovej postavy, ako i bližšie objasniť udalosti, odohrávajúce sa na Slovensku koncom 17. a začiatkom 18. storočia na pozadí vtedajšej spoločensko-historickej situácie v Uhorsku.16 Analyzujúc dobu s jej pohnutými historickými i sociálnymi udalosťami dochádza k záveru, že Jánošík zďaleka nebol obyčajným zbojníkom,17 ale človekom, ktorý si právom zaslúži miesto vyhradené ľudovou tradíciou.18 „Jozefovi Kočišovi sa podarilo spojiť vedecky náročný prístup k materiálu so živou a zaujímavou literárnou interpretáciou.“19 Publikácia je písaná pútavým, populárno-náučným štýlom. Za jadrom práce nasleduje poznámkový aparát, zoznam literatúry a resumé v ruskom, nemeckom, francúzskom a maďarskom jazyku (s. 121 - 141). Text je doplnený ilustračným materiálom. Nachádzajú sa tu početné reprodukcie portrétov dobových hodnostárov, napr. Berčéni, Jozef I., Levočská biela pani, Leopold I., Karol III., taktiež kaštieľov a hradov, napr. Bytča, Strečno, Dubnica, Trenčín, spolu s ukážkami archívnych dokumentov. „Množstvo reprodukcií rôznych dokumentov je pre bežného čitateľa neužitočné a nečitateľné a získaný priestor by mohol byť nahradený viacerými portrétmi Jánošíka, nakoľko sa s jeho obrazom stretneme len na obale samotnej knihy.“20 Uvedená námietka však neznižuje hodnotu tejto práce. Dielo dokazuje, že i ťažko prístupné archívne dokumenty autor publikuje spôsobom zrozumiteľným pre široký okruh čitateľov, s často i nedostatočným historickým vzdelaním a vedomím.21 Publikácia zaplňuje biele miesta v poznaní jánošíkovských reálií,22 a potvrdzuje názor, že slovenská literatúra faktu v Jozefovi Kočišovi našla jedného z autorov, ktorí dvíhaním latky faktografickej úrovne formujú jej súčasnú podobu.23odného a hodnoverného pramenného materiálu sa stáva Jánošík známejším. Autor v úvode publikácie hovorí, že hlavným zámerom bolo predstaviť profil Jánošíka najmä ako povstaleckého bojovníka, „nielen ako zbojníka, ale predovšetkým ako človeka, ktorý dokázal v najťažších chvíľach uchovať cit priateľstva a vernosti.“ 5 Zároveň načrtáva portrét a osudy hrdinu v širších historických súvislostiach, najmä v jeho spojení s protihabsburským povstaním Františka Rákócziho II.6            

Kniha je rozdelená na 8 kapitol. V prvej kapitole nazvanej Sklamané nádeje autor fundovaným spôsobom vykreslil ciele, priebeh a porážku Rákócziho povstania. Nádeje revolucionizujúcich ľudových vrstiev v lepšie a ľudskejšie podmienky života sa usiloval František Rákóczi II. „použiť ako nástroj v mocenskom zápase proti habsburskému dvoru.“ 7 Ten sa najmä v 17. storočí usiloval vládnuť v Uhorsku prostredníctvom strachu a teroru. Autor ďalej hovorí o chybách vo vojenskej a hospodárskej sfére, ktoré spôsobili postupný úpadok povstania. V závere konštatuje, že nádeje, ktoré ľud do povstania vkladal, sa začali postupne rozplývať a prichádzajúci rok 1708 priniesol povstalcom ťažké skúšky a nové sklamania.

Druhá kapitola – Po Trenčianskej bitke začína porážkou povstaleckých vojsk pri Trenčíne (3. augusta 1708), kedy víťazná cisárska armáda zajala i Juraja Jánošíka. Ten vstúpil do povstaleckého vojska na vyzvanie rákócziovského plukovníka Viliama Vinklera v r. 17078, pričom sa neskôr stal cisárskym vojakom. Autor analyzuje bezohľadné vydieranie poddaných, proti ktorému sa zdvihla vlna odporu. Povstanie tak nadobudlo ľudový charakter. Nachádzajú sa tu aj informácie o plukovníkovi Adamovi Javorkovi či Martinovi Maselníkovi9, ktorí vyvíjali rozsiahlu činnosť na severozápadnom Slovensku v období prípravy plánovaného vpádu Rákócziho z poľského exilu v r. 1712. V závere kapitoly sa dozvedáme, že ani drastické opatrenia cisárovi oddanej vrchnosti, zatýkanie a kruté tresty poddaných, nestačili na to, aby utlmili odbojné nálady ľudu a prejavy jeho sympatií voči povstalcom v Uhorsku. Autor analyzuje i osud nespokojencov, ktorí po tom, ako sa opovážili vzoprieť vrchnosti alebo viesť „buričské reči“, boli väznení či popravení. „Po Heisterovom víťazstve pri Trenčíne ostali len dlhé rady zabitých, zmrzačených a namiesto splnených sľubov vodcov iba umárajúce bremeno hospodárskych a sociálnych tiarch.“10 Úvod tretej kapitoly – Na Bytčianskom zámku začína autor charakteristikou Kataríny Esterházyovej, ktorá v čase umiestnenia povstaleckej posádky na Bytčianskom zámku bola jeho majiteľkou, pričom spomína aj bytčianskeho správcu Krištofa Ugronoviča - úhlavného nepriateľa povstalcov. Autor podrobne osvetľuje Jánošíkovo zoznámenie sa s vodcom zbojníkov Tomášom Uhorčíkom, ktorému na jeseň 1710 pomohol pri úteku z väzenia v Bytčianskom zámku. Štvrtá kapitola – Malohontianska epizóda hovorí o priateľskom vzťahu Jánošíka a Uhorčíka, ktorý sa nezmenil ani po usadení Uhorčíka v Klenovci, kde žil od r. 1711 pod menom Martin Mravec. Autor pokračuje slovami: „Jánošík chudobným ochotne poskytoval, daroval i požičiaval menšie sumy peňazí, alebo odevné súčiastky...“11, čím naznačuje jeho štedrosť a veľkorysosť voči ľuďom v Malohontskej stolici. Liptovské stoličné úrady ich však vypátrali a zajali. V piatej kapitole – Súd nad Jánošíkom poskytuje autor informácie o súdnom procese proti Jurajovi Jánošíkovi, ktorý sa začal pred sedriou v Liptovskom Mikuláši v marci 1713. Autor uvádza skutočnosť, že Jánošík po ťažkom a krutom výsluchu zamlčal podstatnú časť svojich druhov a označil len tých, ktorí už zväčša nežili. Vo svojej výpovedi označil priateľa Uhorčíka za mŕtveho (Uhorčíka zajali pod menom Martin Mravec). Kočiš dáva do pozornosti najmä záznamy v domanižskej matrike, ktoré dosvedčujú, že Jánošík nemal nič spoločné so zabitím plebána z Domaniže vo Fačkovskej doline pri Rajci. Novými údajmi tiež dokladá, že obvinenia vznesené proti Jánošíkovi na súdnom procese boli nedoložené a činy jemu pripisované nespáchal. 12 Autor v závere hovorí o rozsudku smrti pre Jánošíka, ktorý sa skončil najbolestnejšou popravou - napichnutím na hák 17. marca 1713. V týchto nepokojných časoch represálie proti odporcom feudálneho utláčania boli veľmi kruté, ale ani tie nevedeli udusiť túžbu poddaných po spravodlivejšom spoločenskom poriadku a po slobode, ktorej sa stal Jánošík legendárnym symbolom.13 Jánošíkov ľudský profil dokresľuje v šiestej kapitole doteraz neznáme – Uhorčíkovo svedectvo,14 na základe ktorého sa dozvedáme o mnohých skutočnostiach, napr. o stykoch s rákócziovskými povstalcami, o zhromažďovaní zbraní v Terchovej a súkna v Čičmanoch, ktoré Jánošík vo svojej výpovedi zamlčal. Autor konštatuje, že ani dobrovoľná Uhorčíkova výpoveď nepomohla zmierniť rozsudok liptovskej sedrie a v apríli 1713 bol odsúdený na „lámanie v kolese od hrdla“. Siedma kapitola – Nepokojné časy hovorí o bezohľadnom zbedačovaní ľudí skorumpovaným stoličným a panským personálom, o prenasledovaní spoločníkov Jánošíka a Uhorčíka. Autor hovorí, že i napriek nepravdivým obvineniam boli súdení (v máji 1713 v Tepličke nad Váhom Martin Hatala a Ján Mikulčík, o mesiac neskôr v Žiline Mikuláš Duco a v decembri toho istého roku opäť v Tepličke nad Váhom mladší Jurajov brat Ján) a popravení. Časť uhorskej šľachty po Satmárskom mieri sa takýmto spôsobom snažila potlačiť akékoľvek prejavy odporu, a preto v napätej politickej situácii útočila na všetko, čo mohlo mať vzťahy k bývalým či potenciálnym povstalcom.15 Ďalej sa hovorí o nespokojnosti pospolitého ľudu, ktorú vyvolával feudálny útlak, vydržiavanie vojsk, vysoké dane či nepriaznivé poveternostné podmienky, spôsobujúce neúrodu. V závere autor dáva do pozornosti, že i napriek všetkému zápas ľudu za dôstojnejší a spravodlivejší život neprestával. V poslednej ôsmej kapitole – Po rokoch autor podáva popis situácie v Uhorsku po porážke Rákócziho povstania, pripomínajúc však, že jeho motívy ochrany poddaných svojimi nariadeniami mali hospodárske a nacionálne pozadie. Približuje osobnosť Františka Rákócziho II., ktorý bol v náboženskej sfére zástancom slobody vierovyznania, ale za vlastné presvedčenie neváhal obetovať rodinný život i značné majetky. Záverom autor vyjadruje presvedčenie o potrebe hrdinu pre každý utláčaný národ, ktorý by s ním zdieľal strastiplný osud. Slovenský národ si ho našiel v Jurajovi Jánošíkovi. Autor v publikácii využíva doteraz nepublikované archívne dokumenty, ktoré mu umožnili prispieť k novému poznaniu Jánošíkovej postavy, ako i bližšie objasniť udalosti, odohrávajúce sa na Slovensku koncom 17. a začiatkom 18. storočia na pozadí vtedajšej spoločensko-historickej situácie v Uhorsku.16 Analyzujúc dobu s jej pohnutými historickými i sociálnymi udalosťami dochádza k záveru, že Jánošík zďaleka nebol obyčajným zbojníkom,17 ale človekom, ktorý si právom zaslúži miesto vyhradené ľudovou tradíciou.18 „Jozefovi Kočišovi sa podarilo spojiť vedecky náročný prístup k materiálu so živou a zaujímavou literárnou interpretáciou.“19 Publikácia je písaná pútavým, populárno-náučným štýlom. Za jadrom práce nasleduje poznámkový aparát, zoznam literatúry a resumé v ruskom, nemeckom, francúzskom a maďarskom jazyku (s. 121 - 141). Text je doplnený ilustračným materiálom. Nachádzajú sa tu početné reprodukcie portrétov dobových hodnostárov, napr. Berčéni, Jozef I., Levočská biela pani, Leopold I., Karol III., taktiež kaštieľov a hradov, napr. Bytča, Strečno, Dubnica, Trenčín, spolu s ukážkami archívnych dokumentov. „Množstvo reprodukcií rôznych dokumentov je pre bežného čitateľa neužitočné a nečitateľné a získaný priestor by mohol byť nahradený viacerými portrétmi Jánošíka, nakoľko sa s jeho obrazom stretneme len na obale samotnej knihy.“20 Uvedená námietka však neznižuje hodnotu tejto práce. Dielo dokazuje, že i ťažko prístupné archívne dokumenty autor publikuje spôsobom zrozumiteľným pre široký okruh čitateľov, s často i nedostatočným historickým vzdelaním a vedomím.21 Publikácia zaplňuje biele miesta v poznaní jánošíkovských reálií,22 a potvrdzuje názor, že slovenská literatúra faktu v Jozefovi Kočišovi našla jedného z autorov, ktorí dvíhaním latky faktografickej úrovne formujú jej súčasnú podobu.23

(prevzaté z diplomovej práce Aleny Halamovej Život a dielo Jozefa Kočiša)

Poznámky:

1 Porov. SPIRITZA, J.: PhDr. Jozef Kočiš, CSc.- šesťdesiatročný. In: Slovenská archivistika. Roč. 22, č. 2 (1987), s. 225.

2 Jánošík má svoje miesto v ľudovej tvorbe povestí, piesní, zobrazení na rozličných predmetoch. Základné životopisné údaje poznáme z literatúry faktu či z voľného literárneho podania. Tradícia nám v názvoch zachovala chodníčky a miesta, kde sa počas svojho života pohyboval. Porov. E. K.: Jozef Kočiš: Neznámy Jánošík. In: Vlastivedný časopis. Roč. 37, č.2 (1988), s. 93 -94.

3 Porov. KOČIŠ, J.: Neznámy Jánošík. Martin : Osveta, 1986, s. 6.

4 Dňa 25. januára 1688 bol pokrstený vo varínskom kostole, kam Terchová v tom čase patrila. Totiž ako poddanská obec prináležala strečnianskemu panstvu, ktorého centrum bolo už v kaštieli v Tepličke nad Váhom. Po odhalení vešeléniovského sprisahania a potrestaní jeho účastníkov sa zmenilo nielen predchádzajúce sídlo, hrad Strečno, ale vymenili sa aj páni. Po Františkovi Vešelénim a Márii Séčiovej sa majiteľmi strečnianskeho panstva stali Löwenburgovci, ktorí si dovolili voči poddaným tvrdé represívne akcie. Porov. KOČIŠ, J.: Neznámy Jánošík. Martin : Osveta, 1986, s. 5.

5 Porov. PACKA, Š.: Neznámy Jánošík. In: Hlas ľudu. Roč. 33, č. 37 ( 14. 2. 1987), s. 4.

6 Podľa A. Maťovčíka nemal autor v úmysle podať úplný a ucelený prehľad životných osudov legendárneho hrdinu a taktiež nevyvracia tradované legendy. Porov. MAŤOVČÍK, A.: Neznámy Jánošík. In: Slovenské pohľady. Roč. 103, č. 5 (1987), s. 151.; Ako archivár rešpektujúci výpovednú hodnotu archívneho prameňa, nesnaží sa o falošnú heroizáciu Jánošíkových druhov, ale naopak píše o nich, ako o ľuďoch s dobrými, ale aj negatívnymi povahovými črtami, poznačených dobou a okolnosťami, v ktorých žili. Porov. E. K.: Jozef Kočiš: Neznámy Jánošík. In: Vlastivedný časopis. Roč. 37, č.2 ( 1988), s. 94.

7 J. Fabian ďalej hovorí, že heslo Pro libertate ( Za slobodu), vyšité na kuruckých plukových zástavách, nevyjadrovalo program oslobodenia poddanských más, ale jeho skutočným užívateľom v ponímaní vodcov stavovských povstaní mala byť protihabsburská časť uhorskej aristokracie a zemianstva. Porov. FABIAN, J.: Neznámy Jánošík. In: Sloboda, č. 14 ( 2. 4. 1987), s. 5.

8 Podľa J. Fabiana Jánošík a jeho druhovia bolo pravdepodobne napojení na kuruckého plukovníka Viliama Vinklera. Prepadávali menšie vládne oddiely v slovenských oblastiach a vytvárali v horách z ukoristeného zbrojného materiálu a z koristi získanej najmä bohatých procisárskych feudálov zásobovacie základne pre pripravovanú novú fázu povstania. V tajných skrýšach „Jánošíkových pokladov“ boli peňažné hotovosti a iné cennosti pre financovanie vojenských operácií. Porov. FABIAN, J.: Neznámy Jánošík. In: Sloboda, č. 14 (2. 4. 1987), s. 5.

9 I napriek tomu, že v oficiálnych „labancských“ dokumentoch označujú týchto dôstojníkov za zbojníkov, usilujúcich sa prekvalifikovať partizánsky spôsob boja na kriminálnu činnosť, J. Fabian pokladá za prirodzené, že v podmienkach krutej občianskej vojny boli slovenské hory zaľudnené dezertérmi z bojujúcich armád, poddanskými utečencami a ozajstnými koristníckymi živlami bez akejkoľvek politickej či ideovej orientácie. Dôsledkom toho sa do istej miery činnosť rozličných „hôrnych zložiek“ prelínala. Porov. FABIAN, J.: Neznámy Jánošík. In: Sloboda, č. 14 (2. 4. 1987), s. 5.

10 SPIRITZA, J.: PhDr. Jozef Kočiš, CSc.- šesťdesiatročný. In: Slovenská archivistika. Roč. 22, č. 2 (1987), s. 225.

11 KOČIŠ, J.: Neznámy Jánošík. 1986, s. 54.

12 Alexander Čemický v hodnosti prokurátora obvinil Jánošíka, že sa stal vodcom zbojníkov a ako taký nielen zbíjal, ale ľudí mordoval a ranil. Žiadal preňho trest smrti. Obhajca Palugyai správne postrehol viaceré poľahčujúce okolnosti v Jánošíkovom prípade, ako napr. jeho mladý vek, skutočnosť, že len krátko zbíjal, pričom nikomu telesne neublížil, nikoho nezranil a ani nezabil. Obhajca odmietol obžalobu prokurátorom a žiadal pre Jánošíka oslobodenie. Porov. KOČIŠ, J.: Neznámy Jánošík. Martin: Osveta, 1986, s. 64 - 68.; E. K. uvádza, že i napriek tomu, že sa súdu nepodarilo dokázať podstatnú časť obvinení, v jeho osobe išlo viac o exemplárne potrestanie povstalcov, ktorí sa odvážili vystúpiť proti svojim pánom. Porov. E. K.: Jozef Kočiš: Neznámy Jánošík. In: Vlastivedný časopis. Roč. 37, č.2 ( 988), s. 94.

13 Porov. MAŤOVČÍK, A.: Neznámy Jánošík. In: Slovenské pohľady. Roč. 103, č. 5 (1987), s. 152.

14 Výpoveď Tomáša Uhorčíka a Juraja Jánošíka sa našla v Štátnom oblastnom archíve v Bytči. MP tvrdí, že v mnohom objasňujú a doplňujú ich spoločné počínanie. Porov. MP: Jozef Kočiš: Neznámy Jánošík. In: Krásy Slovenska. Roč. 64, č.7 (1987), s. 43.; Najmä Uhorčíkova výpoveď ukazuje, že Jánošík rátal s možnosťou vzplanutia povstania a tajne pripravoval výzbroj a výstroj pre vojenský oddiel. Podľa J. Kočiša všetko nasvedčuje, že z tohto podnetu zbíjal.

15 Porov. E. K.: Jozef Kočiš: Neznámy Jánošík. In: Vlastivedný časopis. Roč. 37, č.2 ( 1988), s. 94.

16 Porov. MP: Jozef Kočiš: Neznámy Jánošík. In: Krásy Slovenska. Roč. 64, č.7 ( 1987), s. 44.

17 Porov. CHALUPECKÝ, I.: Neznámy Jánošík. In: Podtatranské noviny, č. 8 ( 26.2.1987), s. 5.

18 Porov. EMŠ: Juraj Jánošík, pokračovateľ všetkého revolučného. In: Spišské hlasy. Roč. 27, č.11 (18.3.1987), s. 3.

19 FABIAN, J.: Neznámy Jánošík. In: Sloboda, č. 14 ( 2. 4. 1987), s. 5.

20 Porov. PACKA, Š.: Neznámy Jánošík. In: Hlas ľudu. Roč. 33, č. 37 (14. 2. 1987), s. 4.

21 Porov. SPIRITZA, J.: PhDr. Jozef Kočiš, CSc.- šesťdesiatročný. In: Slovenská archivistika. Roč. 22, č.2 (1987), s. 225.

22 Porov. FABIAN, J.: Neznámy Jánošík. In: Sloboda, č. 14 (2. 4. 1987), s. 5.

23 Porov. SPIRITZA, J.: PhDr. Jozef Kočiš, CSc.- šesťdesiatročný. In: Slovenská archivistika. Roč. 22, č.2 (1987), s. 225.