V tejto publikácií autor sústredil pozornosť na hrady stredného Považia, ktorých vtedajší majitelia patrili medzi najvýznamnejšie osobnosti Uhorska. Jozef Kočiš si zvolil opačnú cestu (proti toku Váhu), ako Alojz Medňanský vo svojej Malebnej ceste dolu Váhom z r. 1826.¹

Pätnásť hradov stredného Považia, to je pätnásť kapitol, „životopisov“ týchto nemých svedkov minulosti a často aj krajinotvorných dominánt. Autor s rutinou skúseného historika približuje stáročiami písanú históriu týchto významných fortifikačných, administratívnych i hospodárskych objektov v unikátnom reťazci uhorského pohraničia. Úsilím bolo nielen upresnenie vlastníckych vzťahov, ale aj pohľad na architektúru hradov a ich vnútorné vybavenie predtým ako zanikli, keď ešte slúžili svojmu účelu. Po predhovore autora nasleduje úvodná kapitola – Stručne o hradoch stredného Považia, ktorá pojednáva o podmienkach pre vznik hradov, o ich funkcii, o význame a postavení v priebehu jednotlivých storočí. Uvádza i závažné príčiny zániku hradov ako vojnové udalosti alebo fakt, že sa ich majitelia v priebehu 17. a 18. storočia postupne presťahovali do pohodlnejších a prístupnejších kaštieľov a kúrií. Čachtickým hradom sa začína a Strečnom sa končí jedinečná reťaz hradov v dĺžke stotridsať kilometrov, rozmiestnených po obidvoch stranách Váhu.² Autor uvádza, že medzi najstaršie hrady na strednom Považí patrí Trenčín a Beckov. Vpád Tatárov podnietil v priebehu 13. storočia výstavbu nových kamenných hradov. Prvú kapitolu – Čachtice autor začína prvou písomnou zmienkou o Čachtickom hrade, ktorá sa zachovala z r. 1276, keď patril medzi kráľovské pohraničné pevnosti. Spomína majiteľov hradu od Matúša Čáka Trenčianskeho, rodinu Orságovcov po Alžbetu Báthoryovú, zásluhou ktorej sa stal hrad smutne známym. Bol to prípad zneužitia moci vysokopostavenou osobou, patriacou k vyššej šľachte. ³ Autor ďalej podáva údaje o počte a technike zbrojného vybavenia, inventár zbraní a popis fortifikačných zariadení.⁴ V závere uvádza skutočnosť, že z kaštieľa sa do dnešných dní zachoval iba takmer nebadateľný múrik v záhrade medzi stromami. Hrad v terajšej podobe od začiatku 18. storočia stále odoláva neúprosnému zubu času. V druhej kapitole – Tematín, ktorého kontúry sa už zďaleka črtajú za Piešťanmi na ľavej strane Váhu vysoko v tmavozelenom venci hôr, autor hovorí o majiteľoch hradu a panstva, najmä o Matúšovi Čákovi Trenčianskom, o sedmohradskom vojvodovi a mačovskom bánovi Mikulášovi Ujlakym a jeho synovi Vavrincovi, Thurzovcoch a Berčéniovcoch. Pripomína i krutú povahu manželky Stanislava Thurzu, ktorou bola Anna Rozina Listiusová, dopúšťajúca sa v sadistickom ošiali zločinov na služobníctve a poddaných.⁵ Detailne vykresľuje vnútorné nádvorie,  miestnosti a súpis hnuteľností Tematínskeho hradu, z ktorého pre dnešné časy zostali len zrúcaniny. Úvodom tretej kapitoly – Beckov autor charakterizuje hrad vyznačujúci sa dramatičnosťou svojho skalného bralového podnožia, ⁶ ktorého začiatky siahajú až do čias Veľkomoravskej ríše. V Anonymovej kronike hrad figuroval po názvom Blundus. Zaujímavosťou je fakt, že starí Maďari pre označenie hradu používali slová „leányvár“ (dievčí hrad), alebo „bolondvár“ (bláznivý hrad). Autor sa zameral hlavne na osud Beckovského hradu po tom, ako ho panovník Žigmund daroval veľmožovi poľského pôvodu Ctiborovi, titulovaného v r. 1400 ako pán Váhu. Za jeho éry hrad prežíval svoju vrcholnú dobu rozkvetu, nakoľko Ctibor pozýval z benátskej oblasti viacerých staviteľov a maliarov, ktorí uskutočnili grandióznu prestavbu hradného komplexu v renesančnom štýle s ponechaním viacerých pôvodných prvkov gotiky. Ďalej autor porovnáva opis hradu za Nádašdyovcov a Suňogovcov. Nakoniec kapitoly informuje o postupnom chátraní hradu, počnúc 17. storočím, spôsobeným nezáujmom jeho vlastníkov o financovanie údržby až po živelné pohromy a požiar v r. 1709, odkedy začal hrad pustnúť a meniť sa na ruinu. Štvrtá kapitola – Trenčín hovorí o Trenčianskom hrade, ktorý na Považí dominuje svojou starobylosťou, významom a rozlohou. Autor spomína nápis na hradnej skale, slúžiacej ako strážne miesto, datovaný do r. 179 n. l. Nevynechal ani  časy kráľa Štefana I., v ktorých svätí Svorad a Benedikt si zvolili za svoje pustovnícke miesto jaskyňu na Skalke pri Trenčíne. Keďže viaceré časti hradu mali hrubé kamenné múry, odolal i nájazdom Tatárov v r. 1241. Jozef Kočiš vykresľuje i jeho ďalší vývoj spojený s obdobím a menom Matúša Čáka Trenčianskeho, Zápoľskovcov, Thurzovcov a Illéšházyovcov. Hrad dnes slúži najmä pre výstavné potreby Trenčianskeho múzea. Medzi najvyššie položené hrady patrí Vršatec, o ktorom sa autor zmieňuje v piatej kapitole. Spomína nielen prvého oficiálne známeho užívateľa hradu, ktorým bol Alexander Hedervári, ale i ďalších, napr. Huňadyovcov, Jakušičovcov. Záverom kapitoly autor dodáva: „Pretože z dávnejších čias sa nezachovalo nijaké vyobrazenie hradu, aspoň približnú predstavu o tomto pomerne rozľahlom hrade na Považí nám umožňuje len jeho stručný opis z r. 1694.“ V šiestej kapitole sa autor rozhodol pre opis hradu, ktorého zvyšky sa v súčasnosti nachádzajú nad obcou Košecké Podhradie - Košeca. Podáva prierez jednotlivých majiteľov v dejinných súvislostiach. Siedma kapitola - Lednica približuje osudy hradu patriaceho medzi kráľovské hrady, nakoľko jeho funkcia spočívala v ochrane severozápadnej hranice krajiny. Autor pokračuje zobrazením dejín hradu za čias majiteľov Bielikovcov, Podmanickovcov, Telekešiovcov atď. Tí však mali k nemu ľahostajný vzťah, starali sa len o kaštieľ v Lednických Rovniach. O Lednický hrad sa z posledných majiteľov starali len bratia Ladislav a Mikuláš Maťašovskovci. Bystrica - hrad, ktorý ako kráľovský majetok spravovali kráľovskí kasteláni a za Huňadyovcov na celé jedno storočie ovládali Podmanickovci, na autentickej fotografii z r. 1912 ho profesor V. Huljak zo Žiliny prestavuje už len ako ruinu. Deviata kapitola s názvom – Bytča hovorí o Bytčianskom zámku, ktorý pre svoju unikátnu renesančnú architektúru, pre svoj historický význam, ako aj pre viaceré s ním spojené udalosti bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Patrí k objektom, ktoré sa zachovali do dnešných dní takmer v pôvodných dispozíciách. Autor nás zoznamuje s jeho majiteľmi, so stavebným vývojom zámku a Svadobného paláca, podáva opis obidvoch a nakoniec informuje o práci a fondoch Štátneho archívu, ktorý je v Bytčianskom zámku umiestnený od r. 1955.⁷ V desiatej kapitole – Súľov autor venoval pozornosť hradu, ktorý je azda najneprístupnejším a najneznámejším hradom na Považí. I v tejto kapitole sa spomínajú jednotliví majitelia hradu spolu s jeho opisom. Pozoruhodný je i erb rodu Sirmiensisovcov, ktorý akoby charakterizoval úchvatné prírodné prostredie Súľovských skál s priam rozprávkovými skalnými útvarmi a so vzácnymi kvetmi, rastúcimi len na tomto mieste. V ďalšej časti sa zameriava na hrad – Hričov, o ktorom najstarší údaj pochádza z  r. 1208, keď sa spomína ako prediálny majetok nitrianskeho biskupstva. Kapitola poskytuje údaje i o prvotnom dobývaní hradu po tom, ako ho násilne obsadil a dobyl Matúš Čák Trenčiansky. Autor uvádza a následne analyzuje majiteľov hradu až po rodinu Thurzovcov, ktorí mu nevenovali takmer nijakú pozornosť, nakoľko bývali v prístupnej bytčianskej rezidencii. V závere konštatuje „...v dôsledku dlhodobého neobnovovania sa postupne premenil na zrúcaninu aj Hričovský hrad, jeden z najstarších na Považí.“ Úvodom ďalšej kapitoly hovorí o zámku – Budatín, ktorý vznikol na terase pri sútoku Váhu a Kysuce. Autor približuje najstaršiu písomnú pamiatku o Budatínskom zámku (castrum Budetyn) z r. 1321, ale sám pripúšťa jeho existenciu už v čase pred tatárskym vpádom. Spomína i narušenie vlastníckych vzťahov po príchode husitských vojsk, ktoré sa Budatína zmocnili pod Jiskrovým vedením v r. 1451. Popri viacerých majiteľoch zámku nezabúda na Suňogovcov a neskôr na Gejzu Čákyho, vďaka ktorým bol zrenovovaný. Dôležitý je fakt, že priestory zámku sú štátom chránenou pamiatkou. V budove hradu dnes pôsobí Považské múzeum v Žiline. V trinástej kapitole autor zameriava svoju pozornosť na dobre opevnenú a nedobytnú pevnosť – Lietava, ktorú používali najmä Thurzovci v neistých či vojnových časoch na uschovanie svojich cenností. Ďalej charakterizuje rozkvet, ktorý hrad prežíval za Juraja Thurzu a jeho druhej manželky Alžbety Coborovej v rokoch 1592 - 1626. Na základe archívnych dokumentov autor informuje o tom, ako bol hrad zriadený a čo skrýval medzi svojimi múrmi. Predposledná kapitola s názvom – Strečno ⁸ zachytáva osudy viacerých majiteľov hradu, od prvých držiteľov Balašovcov, cez Bošňákovcov až po Löwenburgovcov, ktorí v r. 1689 dali ruiny hradu preskúmať. V hradnej krypte pod kaplnkou objavili rakvu so Žofiou Bošňákovou, pozostatky ktorej dali v r. 1698 preniesť do Tepličky, kde je jej telo dodnes uložené v sklenenej rakve v tamojšom kostole. V opravených priestoroch Strečnianskeho hradu v súčasnosti pôsobí vysunuté pracovisko Považského múzea v Žiline. Na záver autor venoval svoju pozornosť hradu, ktorého sám názov poukazuje na to, že na Považí patrí medzi najstaršie – Starý hrad. V listinných prameňoch sa prvý raz objavuje za Bela IV. v r. 1241 ako kráľovský majetok. Balašovci, Ctiborovci z Beckova, Pongrácovci – užívatelia hradu, ktorých osudy autor vykresľuje v poslednej pätnástej kapitole. Zaujímavé sú i údaje o vybavení hradu, inventárny popis nehnuteľností, ktorý podáva skoro živý obraz o zvykoch, duchu a atmosfére tej ktorej doby, ukazuje vyspelosť a kultúrnu úroveň obyvateľov hradu. ⁹ Prínosom publikácie je predovšetkým pútavé prerozprávanie životopisov jednotlivých hradov, uchovaných v archívoch formou vzácnych listín. Jozef Kočiš si uvedomoval, že v jednotlivých kapitolách o hradoch na strednom Považí nepovedal všetko. Jeho práca je však cenným prínosom k dejinám jednotlivých hradov, nakoľko k nim uvádza i mnohé nepublikované údaje, vychádzajúc z pôvodných a hodnoverných archívnych materiálov. Publikácia je pomerne bohato ilustrovaná. Sú tu nielen pohľady na súčasný stav niektorých hradov, ale aj reprodukcie starších fotografií, pohľadníc a rytín. „Domnievame sa, že autor mohol ešte pripojiť mapu stredného Považia s vyznačením jednotlivých hradov.“ ¹⁰ V závere môžeme nájsť poznámkový aparát, vysvetlivky, literatúru a resumé v ruštine, nemčine, francúzštine a maďarčine (s. 218 - 227). Dnes okrem Trenčína, Bytče a Budatína z hradov na strednom Považí zostali poväčšine zrúcaniny. A predsa je čoraz väčší záujem o dejiny týchto hradov, ako aj o udalosti, čo sa odohrávali medzi ich múrmi.

(prevzaté z diplomovej práce Aleny Halamovej Život a dielo Jozefa Kočiša)

Poznámky: